Aj malá kvapka v sebe nosí veľký oceán.

Vitajte na mojom blogu o poézii a úvahách

Už dlhšiu dobu mám v sebe volanie. Tichý hlas, ktorý nerozpráva. Chce niečo povedať, no nevie ako. Ale je tam. Najhlasnejšie znie, keď som sám so sebou. Často sa mi prihovára cez knihy, maľby, prírodu, ľudí. No vždy je to ten istý hlas. 

Nezáleží na tom, čomu sa práve venujem, to volanie tam stále je. Pokorne čaká, kým si naň nájdem čas. A keď mu otvorím dvere, tak píšem. 

Poézia je najlepšia forma, ako ho viem vyjadriť. Možno preto, že je otvorená a osobná. Prihovára sa človeku z vnútra - jeho vlastným spôsobom. Tak, ako to volanie. 

Niekedy má písanie formu zápiskov, inokedy poézie. Hrám sa s tým dovtedy, kým ten hlas vo mne nie je spokojný. 

Najskôr som písal len pre seba. Bál som sa výsmechu. No vekom som si upevnil presvedčenie, že moja hodnota nezávisí od hodnotenia iných. Pretože na konci dňa som to ja, kto si ľahne do postele, zavrie oči a uvidí celý deň v skratke. 

Som na seba hrdý? Do akej miery som ten deň prežil ako ja - a do akej miery som zase hral nejakú rolu? Bol som konzumentom, alebo tvorcom? 

A čo znamená Wasgensteig?
Na toto slovo som natrafil počas svojej cesty životom - a odvtedy ma sprevádza. Prakticky nemá význam, ale vo mne rezonuje. Čakalo vo mne trpezlivo celé roky, kým som dozrel na jeho dôstojné použitie. A práve teraz je ten správny čas.