Poézia

Keď bude ľudstvo žiariť hviezdam na cestu,a Zem sa k nám bude ťahať ľudskou príťažlivosťou.Keď démoni sa budú ľudí báťa anjeli si od nich rady brať.Keď svetlo v srdci človeka sa ustavía láska sa zaľúbi do každého z nás.

Čo nám chce zdeliť ten hlas,čo stále niečo šepká v nás?Nemáme mi skutočne čas,vypočuť ho ani len raz? V každom z nás je nebeský jas,vždy zasvieti, keď treba to zas.On dáva nám duchovný vzkaz,pred ktorým má rešpekt aj ďas. Ak život má stiesnených ráz,ty vieru máš, ktorou zlé stras.Hoc osud náš veľa má trás,k ceste

Každá z nás má právo na to,aby v sebe zhliadla zlato. A tak nasledovné slová,si chcem pripomínať znova: ,,Slobodná som do tej miery,koľko z vnútra vo mňa verí. Ja som tá, čo čiaru kreslí,aj keď mnohí budú skleslí. Nie je pekný cudzí čin?Hranice mu vytýčim! Nemusím sa spovedať už,aj keby ma mal žiadať muž. Zaslúžim

Boli by sme schopní vari,zlobe vrátiť temné dary?Ostala by v hlave azda,bez násilia veľká brázda? Hnev a závisť – tieto mravy,sú nám vlastné – tak sa vraví.Otázka sa kladie taká,prečo zlé nás často (z)láka? Zrejme kvôli tejto veci,mier a lásku ctia si všetci.Tieto veľké dve cennosti,každý v sebe rád pohostí. Mier a láska, to je

Do izby prenikajú lúče svetla cez žalúzie.S ľahkosťou maľujú tichú scenériu.Pokojný súlad tmy a žiari,v rovnováhe protikladov. Nepozvaní, no očakávaní posli, s istotou berú tme jej hĺbku a silu.Nevyžiadaná návšteva Odkrýva skryté pravidlo.  Sila, ktorá nás nepotrebuje, no súdi medzi životom a smrťou.Ale nie hneď. Má čas.Robí to pomaly a pokojne.  Lúče, ako prameň inšpirácie,lejú sa do miestnosti.Odpijem